• Súmrak nad Belonom •
Bolo ráno, no ešte stále bola tma. Celé nebo bolo zachmúrené,
akoby príroda vedela o všetkom zle, čo sa udialo minulú noc a chcela
len znepríjemniť už aj tak beznádejnú situáciu.
Tynel vstal aj napriek svojím zraneniam a pokúsil sa nespomenúť
si na tú hrôzu v noci. Nešlo to! Tie meče, škretie výkriky, kúzla,
ktoré ich omámili a potom čo sa stalo Xerolovi a Waldovi... Tynel
nevedel prečo sa nikto nezobudil, keď škreti prichádzali k ich
táboru. Škreti predsa nedokážu ísť potichu! Prečo si nikto z jeho
družiny nevšimol ich ťažké kroky? Veď Xerol je syn hraničiara!
Inokedy sa zobudil aj keď okolo prebehli zajace, prečo sa teraz
nezobudil? Musela v tom byť mágia. Tá postava. áno, postava, ktorú
zahliadol v noci za skupinou asi dvadsiatich škretov, ktorí ich
prepadli... musel to byť mág! Mág, ktorý na ich tábor zoslal dáke
mocné kúzlo. Ale aké? Veď ŠTÍT MÁGIE je najsilnejšie kúzlo na
ochranu tábora o akom kedy počul! A to je uznávaným mágom nie len
v Belone, ale aj vo vzdialených krajinách! Čo to bolo za kúzlo, čo
omámilo jeho a jeho spoločníkov? Nevedel to, a tieto pochmúrne úvahy
mu vôbec nepomáhali v prekonaní jeho ťažkej pozície. Iba, čo mu ešte
viac zachmúrili myseľ.
Bol ďaleko od toho miesta, no stále si ešte príliš dobre
pamätal čo sa stalo tú noc. Škreti ich napadli v spánku a zabili
jeho priateľov - elfa Xerola a trpaslíka Walda. Waldo vedel, čo
vravel, keď nechcel vstúpiť do tohto lesa. Nebol to len strach z
lesov, ktorý majú všetci trpaslíci. Bolo v tom niečo viac... niečo,
čo mu vravelo, že tento les je skutočne zlý. Vravel to aj starec,
ktorého stretli na ceste. Vtedy tomu neprikladali veľký význam.
Dokonca sa nezľakli ani jeho mena, veď ľudia zvyknú dávať lesom
pochmúrne mená, ale tentoraz to nebola len stará povera. Tento les
si skutočne zaslúži svoje meno - Les smrti.
Tynel bol síce mocný mág. Uznávali ho aj mimo kráľovstva Belon,
ale v teraz sa aj on cítil bezmocne. Beznádej, ktorá ho naplnila po
strate priateľov a zranenia zlomili jeho vieru v naplnenie ich
poslania. Po niekoľkých minútach v zúfalstve sa pozbieral. Je predsa
elf. Nesmie sklamať. Nesmie! Záleží na ňom budúcnosť celého
Belonu. Musí priniesť kráľovi Kortonovi správy o všetkom tom zle, čo
sa deje na východe Belonu v meste Springon. Argon nesmie ujsť
spravodlivosti, nesmie ovládnuť celé kráľovstvo!
Pomaly sa pozbieral a začal myslieť na svoju cestu. Nevedel
presne, kde je. Keď ich prepadli škreti, boli v lese na ceste a
teraz je na lúke obklopenej lesom. Začal si spomínať. Bežal preč od
tábora, krížom cez les bez poňatia, kam vlastne beží. Bol tak
vyplašený, že ho nenapadlo nič lepšie ako utekať čo najďalej, bez
ohľadu na to, kam vlastne beží. Bežal, ako najrýchlejšie vedel.
Hlavne preč od škretov. Nevidel ani na tri kroky pred seba a stále
sa potkýňal o vyčnievajúce korene, vetvy ležiace na zemi a skaly,
ktoré vyčnievali zo zeme. Ale napriek tomu všetkému nezastavoval a
bežal ďalej. Vždy sa znovu postavil na nohy a bežal ďalej. Pomedzi
stromy a kríky. A potom, potom pribehol na lúku. Áno, prišiel na
lúku a padol do malej jamy. Nevedel kde je, ale snažil sa skryť
pred škretmi. Tlačil sa na malú skalu, ktorá vyčnievala z jamy. "Len
aby ho nenašli!", to bola jeho jediná myšlienka. Neuvedomoval si,
alebo mu to už od vysilenia bolo jedno, že v takej chabej skrýši ho
škreti hneď objavia.
Teraz však stál na lúke a nevedel, kam má ísť. Lúka sa tvarom
najviac podobala na kruh o priemere dvadsať metrov. Všade naokolo
bol les. Po pravej ruke mal jamu, z ktorej práve vyliezol. Naľavo
bol okraj lesu najbližšie.
Bol zmätený. Nevedel, kam sa má vydať. Na západ ísť nechcel.
Odtiaľ v noci pribehol a posledné čo teraz chcel bolo vydať sa
škretom priamo do rúk. Nemohol sa však rozhodnúť, kam má ísť. V
ušiach mu stále zneli slová jeho učiteľa Shermana "Keď nevieš kam
ísť, choď rovno." Tynel však práve pozeral na západ odkiaľ prišiel.
Chvíľu ešte stál a rozhodoval sa. V jeho mysli prebiehal boj:
"Mám tam ísť? Nie! Keď ma už majú škreti zabiť, nech si ma nájdu.
Nepôjdem predsa priamo im do náruče! Ale Sherman vravel...".
Nakoniec sa predsa len rozhodol. Pôjde na východ, čo najďalej od
škretov, čo najďalej od miesta, kde stratil svojich priateľov.
Nemal nič, len svoju palicu, ktorú používa každý mág. Nikdy ju
nedával z ruky, ani keď spal. Bol to dar, ktorý mu dal Sherman, keď
odchádzal od neho, aby sám zistil aké je byť mágom a poloprázdny
mech na vodu, ktorý mal pripnutý na opasku. Všetky ostatné veci
zostali pri tábore. Nemal žiadne mapy, jedlo a ani ostatné veci,
ktoré by teraz tak strašne potreboval. Pri úteku zo škretieho
obklúčenia ani nemyslel na to, že by ich ešte niekedy mohol
potrebovať.
Premohol bolesť zo zranení a vykročil napred do neznáma.
Prešiel cez lúku a opatrne vošiel do lesa. Bolo to čudné. Nepočul
spev vtákov, ani niečo iné, čo by pripomínalo život skrytý v tomto
lese. Tynel premýšlal nad tým, aký asi mal tento les osud. Ani ho to
tak veľmi nezaujímalo. Skôr sa snažil preniesť svoje myšlienky preč
od jeho beznádejnej situácie. Nechcel myslieť na to, čo má pred
sebou, ani za sebou. Hlavne nemyslieť na Xerola a Walda.
Les sa postupne zmenil na púšť. Stromy boli vyschnuté bez
listov, ale stále mal pocit, že sú živé. Mal z nich strach. Bol to
však iba začiatok. Po niekoľkých desiatkach minút chôdze vymizli
všetky vyschnuté a živé stromy. Stromy, čo tam boli teraz boli len
ohorené kmene. Zdalo sa, že celý les je vypálený. Kmene však mali
tvar normálnych stromov. Niektoré mali dokonca na svojich konároch
neživé lístie. Jeho strach sa zväčšil. Ešte viac začal premýšlať o
minulosti Lesa smrti.
Stále kráčal po ceste, na ktorú sa dostal z lúky. Všade na
okolí cesty bola vysoká hustá tráva. Bolo to to jediné, čo v tomto
pekle malo zelenú farbu. Vedel, že v tom musí byť čierna mágia.
Vrátiť sa späť bolo horšie ako neznámo.
Zrazu začul buchot. Obzrel sa a uvidel padnutý strom na ceste
asi päť krokov od neho. Vtom momente padol ďalší, tentoraz oveľa
bližšie. Otočil sa, chcel sa dať na útek, no skôr než stihol
vykročiť, zrútil sa strom pred neho. Rýchlo ho preskočil a bežal...
Akoby niekto schválne hádzal stromy na cestu s úmyslom zabiť
ho. Bol zmätený a vystrašený. Nebola to náhoda. Takéto náhody sa
nestávajú. Aká sila sa ho snažila zabiť, nevedel. Ani to nechcel
vedieť. Stačilo mu, že sa z tade dostal živý.
Išiel dlho. Príliš dlho, no nechcel zastavovať, kým ešte vládal
ísť a tma nebola úplne nepreniknuteľná pre jeho oči. Teraz už ďalej
nevládal. Nevidel ani na dva kroky pred seba. Stále o niečo
zakopával a bol na konci svojich síl. Začal si hľadať miesto, kde by
mohol prespať. Miesto, kde by sa mohol skryť pred škretmi aj lesom.
Našiel strom, ktorého kmeň bol asi meter nad zemou rozvetvený
na päť konárov, ktoré sa vynuli okolo seba. Bol to veľmi chabý úkryt
pred mágiou i škretmi, ovšem i keby tam bol dáky lepší a keby Tynel
mal toľko šťastia, že by ho našiel, nebol by veľkou zárukou voči
presile škretov, či obyčajnými ľuďmi, nikdy nepochopenou a mocnou
mágiou.
Pokúsil sa ľahnúť si tak, aby ho konáre netlačili, no ten strom
nevyrástol, aby na ňom ľudia spali. Jeho mocné konáre neboli hladké.
Bolo na nich nespočet malých výbežkov, ktoré Tynela tlačili do
chrbta. Asi by v noci ani oko nezažmúril, keby nebol na smrť
unavený. Jeho vyčerpanie dosiahlo mdloby. Sily mu stačili práve na
udržanie sa na strome.
Prebudil sa až na obed. Spal by aj dlhšie, keby mu nezačalo
neúprosné slnko, prenikajúce cez konáre stromov, svietiť do tváre.
Zliezol zo stromu a vrátil sa na cestu. Nepáčilo sa mu to. Mohol by
prísahať, že včera, keď išiel po ceste, viedla stále zo západu na
východ. Teraz však viedla na sever. Bol si tým istý. Vždy vedel, kam
kráča. Naučil sa to od svojho otca, keď bol ešte mladý.
Jeho myšlienky sa zamerali na cestu. Bolo dosť čudné, že tu
vôbec je. Vyšliapaná cesta stredom nepriateľského lesa, to nie je
normálne. Akoby tadeto niekto pravidelne chodil, bez odbočiek, stále
rovno. A teraz sa navyše cez noc úplne zmenila. Pripisoval to mágii,
ktorá zmenila zelený les na zástup zuholnatelých kmeňov. Od tejto
chvíle bol oveľa ostražitejší. Bude pokračovať po ceste, ale musí si
dávať väčší pozor na smer, kam vedie. Mohol sa síce mýliť, veď bol
úplne vyčerpaný, ale nebola to len zmena cesty, ktorá mu naháňala
strach. Celý les bol nebezpečný a tajúplný.
Vykročil vpred. Išiel najrýchlejšie, ako mu jeho zranenia
dovoľovali. Na oboch stranách cesty boli stále stromy. Išiel celý
deň a stále videl len cestu pred sebou a stromy vedľa seba. Na zemi
bola stále rovnaká hustá tráva. Nech premýšlal ako chcel, nemohol
príjsť na to, prečo je tráva zelená, keď všetko na okolí je čierne a
zuholnatelé.
Od rána sa snažil myslieť na pekné veci. Spomínal si na detstvo
v Eskii, na svoju rodinu a všetkých priateľov, ktorí zostali v
Springone. Tieto spomienky mu dávali silu pokračovať v ceste. Celé
telo ho bolelo, no nezastavoval. Nie len zo strachu pred škretmi.
Keď si spomínal na všetkých ľudí z Eskie, Springonu a okolia,
ktorých poznal, a ktorých jedinou nádejou na život v krajine s
kráľom, ktorý nie je tyran ako Argon je on, uvedomoval si ako je
jeho poslanie dôležité. A Pabes, tá Pabes, ktorej krásne vlasy tak
rád pozoroval, nesmie žiť v krajine bez spravodlivosti, kde sa
všetci boja vojakov a kde je každý deň pochmúrny. Najviac zo
všetkého ho poháňala jeho láska k Pabes.
Okolo poludnia si však spomenul aj na Xerola a Walda. Tentoraz
ho spomienky na mŕtvych priateľov nezlomili, iba ho ešte viac
utvrdili v jeho presvedčení, že musí pokračovať. Ich smrť nesmie byť
zbytočná!
Pohĺbený vo svojich myšlienkach putoval celý deň. Bez jedla,
bez vody, so strachom a dôležitým poslaním. Tentoraz už nekráčal až
do úplného vysilenia. Keď sa zotmelo našiel si úkryt neďaleko cesty,
kde prespal. Strach zo škretov pomaly opadal.
V spánku ho našiel krásny sen. Stretal sa v ňom so všetkými
priateľmi, na ktorých myslel. Rozprával sa so svojim učiteľom
Shermanom, s matkou a otcom i so svojím bratom Jakubom. Vyznal v ňom
lásku Pabes a spolu s priateľmi znovu prežíval dobrodružstvá z
detstva. Snívalo sa mu o drakovi, ktorého porazil ešte v spoločnosti
Xerola i o jeho prvom stretnutí s Waldom v Kolomských chodbách.
Znovu videl, ako sa naňho Waldo nedôverčivo pozerá a ako pred jeho
hlavou drží sekeru. Opäť rýchlo vysvetluje, že sú na ceste v dobrom
duchu a nie sú nepriatelia. Videl, ako Waldo uveril a ako spolu
prežili mnoho dobrodružstiev a zábavy až po tú noc v lese... Zrazu
sa prebudil. Znovu ho premohla beznádej a zúfalstvo. Putoval už
tretí deň a jediné, čo sa v jeho okolí menilo bola cesta, ktorá aj
toto ráno vyzerala inak. Nepáčilo sa mu to a najradšej by bol, keby
sa konečne z tohto hrozného sna prebudil, lenže ten sen bola
skutočnosť.
Najradšej by sa pustil krížom cez les. Neveril už ani ceste,
vedel však, že je lepšie ísť po zakliatej ceste, ako zakliatym
lesom. Trvalo hodnú chvíľu kým sa premohol a pokračoval ďalej. Jeho
nohy boli ťažké a každú chvíľu zakopával o vyčnievajúce korene a
kamene.
Takto pomaly prešiel asi míľu, keď úplne vysílený od hladu a
smädu padol na zem. Ako tam tak v mdlobách ležal, zrazu začul
zurčenie vody. Nechcelo sa mu to veriť a najskôr to pripisoval
vysíleniu. No nebol to sen. Tynel sa pomaly pozviechal zo zeme a
vydal sa smerom odkiaľ počul krásny zvuk tečúcej vody.
Pár metrov od cesty našiel uprostred lesa malý potôčik. Opatrne
sa k nemu sklonil, nabral do dlaní vodu a priložil si ich k ústam.
Jeho vyschnuté pery sa dotkly krištáľovej vody. Znovu sa mu vrátila
sila a vôňa. Keď sa poriadne napil, umyl si tvár a ruky. Nabral si
tiež vody do mecha, ktorý bol už viac ako deň úplne prázdny.
Nevedel, či sa na svojej ceste ešte niekedy stretne s potôčikom a
tak si vážil každej kvapky, ktorú mohol vypiť.
Ako tak v tichosti stál nad životodarným prúdom potoka zbadal,
že sa vo vode niečo pohlo. Zameral pohľad smerom k tomu pohybu a
skoro vykríkol od radosti. Ryby!
V potoku plávali ryby. Jeho radosť a prekvapenie boli o to
väčšie, že celé tri dni svojej cesty nezbadal ani nezačul žiadne
živé zviera.
Teraz však nemal čas premýšlať. Hlad bol silnejší ako hocaké
myšlienky. Z košele vytiahol šnúrku, čo mal okolo krku, jedným
koncom ju priviazal ku svojej palici a na druhý priviazal krátky
drôt zdobiaci mech s vodou. Takúto narýchlo urobenú udicu chytil do
rúk a čakal na prvý úlovok.
Ten na seba nenechal dlho čakať. Aj keď nemal žiadnu návnadu,
ryby sa od hladu vrhali na každý záblesk vo vode. O chvíľu mal dosť
rýb, aby sa najedol viac než dosýta. Rýchlo odriekal zaklínadlo
ŽIARA a koncom palice opiekol svoj obed. Nebolo to dobré jedlo. Aj
tá najhoršia kuchárka v celom kráľovstve robila jedlá, ktoré boli v
porovnaní s týmto hostinou, ale pre vyhladovaného Tynela to bolo to
najlepšie jedlo, aké kedy jedol.
Teraz mal konečne dosť síl, aby sa aspoň trochu vyliečil. Po
chvíli sústredenia odriekal DRAČIU KRV a vyliečil si zopár zranení.
Znovu mohol pokračovať v putovaní, no nevrátil sa hneď na cestu.
Rozhodol sa, že si tú pokojnú chvíľu vychutná. Zostal na mieste ešte
pol druha hodiny a potom sa v lepšej nálade a plný síl sa vrátil
späť na cestu.
Spočiatku sa mu kráčalo dobre, ale ako sa deň chýlil ku koncu,
začal znovu cítiť únavu a bolesť zo zranení. Nemal dosť síl, aby
znovu použil DRAČIU KRV, keď chcel ešte ďalej pokračovať v ceste, a
tak radšej kráčal premáhajúc bolesť a vyčerpanie.
Všetko naokolí bolo zase také ako predtým. Žiadne živé tvory,
len hustá zelená tráva a obhoreté kmene stromov. Cesta sa klukatila
a stále nemala žiadne odbočky.
Prechádzal okolo veľkých stromov, keď zrazu zbadal vedľa cesty
na zemi pohyb. Spozornel a čakal čo sa bude diať. Zatiaľ sa
neodvažoval ísť bližšie. Nič sa však nedialo. Ešte chvíľu tam len
stál a čakal, či sa niečo nestane. Pomaly sa priblížil k miestu,
ktoré pozoroval. Ako sa približoval videl, že v tráve je čerstvo
vyrytá diera. Prišiel až na vzdialenosť dvoch krokov od diery, keď
sa v nej niečo pohlo. Bol to certh. Tynel sa nestihol ani spamätať
a už sa pred ním objavovali ďalšie diery. Zo všetkých vyliezali
certhi. Spravil pár krokov späť a zastal pripravený na súboj.
Ani nemusel premýšlať, či by mu certhi nemohli pomôcť dostať sa
preč z lesa. Certhi nikdy nepomáhali ľuďom ani elfom. Nevedeli sa
zmieriť s tým, že už nie sú pánmi zeme a musia žiť v podzemí.
Boli malí a špinaví. Prskali jed, ktorý je ich jedinou a
najlepšou zbraňou. Jediná kvapka dokáže zabiť veľkú kravu. Nemal
dosť síl, aby ich zabil kúzlami a tak musel použiť lesť a dôvtip.
Tynel začal premýšlať, čo by mohol urobiť. Certhi žijú v zemi a
svetlo im je nepríjemné. Áno, musí ich oslepiť.
Odriekal ŽIARU a osvetleným koncom palice rýchlo prešiel pred
očami certhom, ktorí sa približovali k nemu. Tí začali ešte väčšmi
prskať, chytali sa za tvár a skrúcali sa na zemi. V tom momente
začal Tynel druhým koncom palice rozdávať rany bezbranným certhom.
Triafal ich do hlavy, do brucha a všade kam sa mu podarilo, až kým
nezostali všetci nehybne ležať na zemi.
Párkrát sa ešte zahnal, aby mal istotu, že sú mŕtvi a potom sa
rozbehol ďalej za svojím cielom. Bežal len chvíľu, ale stále sa
obhliadal v strachu, že ho certhi prenasledujú, no tí všetci ležali
mŕtvi na ceste.
Prvýkrát za svoju smutnú cestu pozrel Tynel smerom k hviezdam
bez toho, aby išiel spať. Obloha bola tmavomodrá, skoro až čierna.
Mesiac svietil v splne a svietilo nespočítateľné množstvo hviezd.
Tynel ešte chvíľu pokračoval v ceste, no potom si ľahol
neďaleko cesty na trávu. Nenašiel žiaden lepší úkryt a tiež chcel
vedieť, či sa znova v noci zmení smer cesty. Ako tak ležal a
premýšlal napadlo ho, čo asi robia jeho blízki. Nevedel, či sú v
poriadku, či Argon už dal zavrieť niektorého z jeho priateľov, alebo
či sa im snáď podarilo ujsť. Zaspal v nekonečných otázkach bez
odpovedí.
Zrazu ho zobudil hluk. Chytil palicu a snažil sa zachytiť pôvod
ostrých zvukov, ktoré sa tak prenikavo niesli nočným lesom. Bolo to
však zbytočné, vedel komu patria. Škreti! Ich hlučné kroky spoznal
hneď. Nemohol však zistiť, z ktorej strany sa blížia. Zrazu bola
akustika v lese úplne iná, ako bol zvyknutý. Znelo to akoby išli zo
všetkých strán, dokonca aj z vnútra zeme a z hora. Čakal. Nevedel
koľko ich je, z kade idú, dokonca nevedel ani či sa má báť viac
presily škretov alebo ďalšej cesty lesom bez konca.
Zrazu ucítil veľkú chladnú ruku na svojom krku. Bol pri ňom
prvý škret. Očividne preňho nechcel rýchlu smrť. Chcel sa s ním
najprv pohrať, ako to škreti so svojimi obeťami robia.
Rýchlym myknutím sa Tynel vytrhol z jeho zovretia a ešte
rýchlejším pohybom mu vrazil koniec palice do tepny na krku. Škret
padol na zem mŕtvy. Tento trik bola jedna z prvých vecí, ktoré ho
naučil Sherman ešte predtým, než ho učil prvé jednoduché kúzla.
V tom momente však už bol zo všetkých strán obkľúčený ďalšími
škretmi, ktorí neboli vôbec prekvapení, či ohromení nečakaným koncom
svojho druha. Tynel vedel, čo bude nasledovaľ. Neunikne, ale bez
boja sa tiež nevzdá!
Spomenul si na všetko, čo ešte v živote chcel urobiť. Pabes sa
nikdy nedozvie, ako strašne ju miluje. Už sa nebude nikdy viac hrať
s jej nádhernými dlhými vlasmi. Kráľ Korton nebude včas vedieť o
podvode Argona. Možno Argonové vojská vo vojne porazia Kortona a
celý Belon padne do jeho rúk. Jeho rodina a priatelia budú musieť
žiť podľa príkazov hnusného zradcu Argona. Nemohol sa s tým zmieriť
i keď už nemohol nič zmeniť. To všetko by sa nestalo keby on a jeho
priatelia nezlyhali! V takej beznádeji začal odriekavať kúzlo
POSLEDNÉ. Vedel čo s ním spraví. Zabije všetkých škretov a tiež toho
mága, čo stojí v úzadí za nimi. Vedel aj, že ho to kúzlo zabije.
Nemal čo stratiť. POSLEDNÉ existuje pre beznádejné situácie ako je
táto.
Škreti sa zatiaľ medzi sebou dohadovali, kto z nich ho bude
môcť zabiť. Rozhovor sprevádzali rôzne hrôzostrašné gestá a výkriky
plné zla a hrôzy. Nakoniec sa nedohodli a všetci vykročili smerom k
Tynelovi.
Tynel bol práve pri konci kúzla, keď znovu ucítil ruku na
svojom hrdle. Tentoraz však nebola sama. Traja škreti ho chytili a
zdvihli do výšky. Boli pripravení zlomiť mu v nasledujúcej chvíli
väzy. Potlačil bolesť a dokončoval kúzlo. Ucítil tlak, ktorý mu mal
byť osudný práve v momente, keď mu k ukončeniu kúzla chýbalo
posledné slovo. S bolestným výkrikom smrti nahlas vykríkol aj
posledné slovo kúzla "Lestelon".
Nikdy sa nikto nedozvedel o jeho hrdinských činoch. Ľudia v
Belone si nikdy nespievali o Tynelovi a jeho priateľoch Xerolovi a
trpaslíkovi Waldovi, ktorí položili svoje životy za ich kráľovstvo.
Jedine ja o tom viem, pretože som to videl. Videl som vždy
všetko, vidím aj teraz a uvidím vždy. Som všetko, som svetlo, som
viera, som myšlienky všetkých ľudí na svete. Neklaľajú sa mi, no
vedia o mne...
Radovan Grežo a.k.a. Dwin
výheň