Súmrak nad Belonom 

           Bolo  ráno,  no ešte stále bola tma. Celé nebo bolo zachmúrené,
      akoby príroda vedela o všetkom zle, čo sa udialo minulú noc a chcela
      len znepríjemniť už aj tak beznádejnú situáciu.
           Tynel vstal aj napriek svojím zraneniam a pokúsil sa nespomenúť
      si  na  tú hrôzu v noci. Nešlo to! Tie meče, škretie výkriky, kúzla,
      ktoré  ich  omámili  a potom čo sa stalo Xerolovi a Waldovi... Tynel
      nevedel  prečo  sa  nikto  nezobudil,  keď  škreti prichádzali k ich
      táboru.  Škreti  predsa  nedokážu ísť potichu! Prečo si nikto z jeho
      družiny  nevšimol  ich  ťažké  kroky?  Veď  Xerol je syn hraničiara!
      Inokedy  sa  zobudil  aj  keď  okolo prebehli zajace, prečo sa teraz
      nezobudil?  Musela  v tom byť mágia. Tá postava. áno, postava, ktorú
      zahliadol  v  noci  za  skupinou  asi dvadsiatich škretov, ktorí ich
      prepadli...  musel  to  byť mág! Mág, ktorý na ich tábor zoslal dáke
      mocné  kúzlo.  Ale  aké?  Veď  ŠTÍT  MÁGIE  je najsilnejšie kúzlo na
      ochranu  tábora  o  akom kedy počul! A to je uznávaným mágom nie len
      v  Belone,  ale aj vo vzdialených krajinách! Čo to bolo za kúzlo, čo
      omámilo jeho a jeho spoločníkov? Nevedel to, a tieto pochmúrne úvahy
      mu vôbec nepomáhali v prekonaní jeho ťažkej pozície. Iba, čo mu ešte
      viac zachmúrili myseľ.
           Bol  ďaleko  od  toho  miesta,  no  stále  si ešte príliš dobre
      pamätal  čo  sa  stalo  tú noc. Škreti ich napadli v spánku a zabili
      jeho  priateľov  -  elfa  Xerola  a trpaslíka Walda. Waldo vedel, čo
      vravel,  keď  nechcel  vstúpiť  do tohto lesa. Nebol to len strach z
      lesov,  ktorý majú všetci trpaslíci. Bolo v tom niečo viac... niečo,
      čo  mu  vravelo,  že tento les je skutočne zlý. Vravel to aj starec,
      ktorého  stretli  na  ceste.  Vtedy  tomu neprikladali veľký význam.
      Dokonca  sa  nezľakli  ani  jeho  mena, veď ľudia zvyknú dávať lesom
      pochmúrne  mená,  ale tentoraz to nebola len stará povera. Tento les
      si skutočne zaslúži svoje meno - Les smrti.
           Tynel bol síce mocný mág. Uznávali ho aj mimo kráľovstva Belon,
      ale  v teraz sa aj on cítil bezmocne. Beznádej, ktorá ho naplnila po
      strate  priateľov  a  zranenia  zlomili  jeho  vieru v naplnenie ich
      poslania. Po niekoľkých minútach v zúfalstve sa pozbieral. Je predsa
      elf.   Nesmie  sklamať.  Nesmie!  Záleží  na  ňom  budúcnosť  celého
      Belonu. Musí priniesť kráľovi Kortonovi správy o všetkom tom zle, čo
      sa  deje  na  východe  Belonu  v  meste  Springon. Argon nesmie ujsť
      spravodlivosti, nesmie ovládnuť celé kráľovstvo!
           Pomaly  sa  pozbieral  a  začal myslieť na svoju cestu. Nevedel
      presne,  kde  je.  Keď  ich  prepadli škreti, boli v lese na ceste a
      teraz  je na lúke obklopenej lesom. Začal si spomínať. Bežal preč od
      tábora,  krížom  cez  les  bez  poňatia,  kam  vlastne beží. Bol tak
      vyplašený,  že  ho  nenapadlo nič lepšie ako utekať čo najďalej, bez
      ohľadu  na  to,  kam  vlastne  beží. Bežal, ako najrýchlejšie vedel.
      Hlavne  preč  od škretov. Nevidel ani na tri kroky pred seba a stále
      sa  potkýňal  o  vyčnievajúce korene, vetvy ležiace na zemi a skaly,
      ktoré  vyčnievali  zo zeme. Ale napriek tomu všetkému nezastavoval a
      bežal  ďalej.  Vždy sa znovu postavil na nohy a bežal ďalej. Pomedzi
      stromy  a  kríky.  A  potom, potom pribehol na lúku. Áno, prišiel na
      lúku  a  padol  do  malej  jamy. Nevedel kde je, ale snažil sa skryť
      pred škretmi. Tlačil sa na malú skalu, ktorá vyčnievala z jamy. "Len
      aby  ho  nenašli!",  to bola jeho jediná myšlienka. Neuvedomoval si,
      alebo  mu to už od vysilenia bolo jedno, že v takej chabej skrýši ho
      škreti hneď objavia.
           Teraz  však  stál na lúke a nevedel, kam má ísť. Lúka sa tvarom
      najviac  podobala  na  kruh o priemere dvadsať metrov. Všade naokolo
      bol  les.  Po  pravej ruke mal jamu, z ktorej práve vyliezol. Naľavo
      bol okraj lesu najbližšie.
           Bol  zmätený.  Nevedel,  kam sa má vydať. Na západ ísť nechcel.
      Odtiaľ  v  noci  pribehol  a  posledné  čo teraz chcel bolo vydať sa
      škretom  priamo  do  rúk.  Nemohol  sa však rozhodnúť, kam má ísť. V
      ušiach  mu  stále  zneli slová jeho učiteľa Shermana "Keď nevieš kam
      ísť, choď rovno." Tynel však práve pozeral na západ odkiaľ prišiel.
           Chvíľu  ešte  stál a rozhodoval sa. V jeho mysli prebiehal boj:
      "Mám  tam  ísť?  Nie! Keď ma už majú škreti zabiť, nech si ma nájdu.
      Nepôjdem  predsa  priamo  im  do  náruče!  Ale  Sherman  vravel...".
      Nakoniec  sa  predsa  len  rozhodol. Pôjde na východ, čo najďalej od
      škretov, čo najďalej od miesta, kde stratil svojich priateľov.
           Nemal  nič, len svoju palicu, ktorú používa každý mág. Nikdy ju
      nedával  z ruky, ani keď spal. Bol to dar, ktorý mu dal Sherman, keď
      odchádzal  od  neho,  aby  sám zistil aké je byť mágom a poloprázdny
      mech  na  vodu,  ktorý  mal  pripnutý na opasku. Všetky ostatné veci
      zostali  pri  tábore.  Nemal  žiadne mapy, jedlo a ani ostatné veci,
      ktoré  by  teraz  tak  strašne  potreboval.  Pri  úteku zo škretieho
      obklúčenia  ani  nemyslel  na  to,  že  by  ich  ešte  niekedy mohol
      potrebovať.
           Premohol  bolesť  zo  zranení  a  vykročil  napred  do neznáma.
      Prešiel  cez  lúku  a opatrne vošiel do lesa. Bolo to čudné. Nepočul
      spev  vtákov,  ani niečo iné, čo by pripomínalo život skrytý v tomto
      lese. Tynel premýšlal nad tým, aký asi mal tento les osud. Ani ho to
      tak  veľmi nezaujímalo. Skôr sa snažil preniesť svoje myšlienky preč
      od  jeho  beznádejnej  situácie.  Nechcel  myslieť na to, čo má pred
      sebou, ani za sebou. Hlavne nemyslieť na Xerola a Walda.
           Les  sa  postupne  zmenil  na  púšť.  Stromy boli vyschnuté bez
      listov,  ale  stále mal pocit, že sú živé. Mal z nich strach. Bol to
      však  iba  začiatok.  Po  niekoľkých desiatkach minút chôdze vymizli
      všetky  vyschnuté  a živé stromy. Stromy, čo tam boli teraz boli len
      ohorené  kmene.  Zdalo  sa, že celý les je vypálený. Kmene však mali
      tvar  normálnych  stromov. Niektoré mali dokonca na svojich konároch
      neživé  lístie.  Jeho strach sa zväčšil. Ešte viac začal premýšlať o
      minulosti Lesa smrti.
           Stále  kráčal  po  ceste,  na  ktorú sa dostal z lúky. Všade na
      okolí  cesty  bola vysoká hustá tráva. Bolo to to jediné, čo v tomto
      pekle  malo  zelenú  farbu.  Vedel,  že v tom musí byť čierna mágia.
      Vrátiť sa späť bolo horšie ako neznámo.
           Zrazu  začul  buchot. Obzrel sa a uvidel padnutý strom na ceste
      asi  päť  krokov  od  neho. Vtom momente padol ďalší, tentoraz oveľa
      bližšie.  Otočil  sa,  chcel  sa  dať  na  útek,  no skôr než stihol
      vykročiť, zrútil sa strom pred neho. Rýchlo ho preskočil a bežal...
           Akoby  niekto  schválne  hádzal stromy na cestu s úmyslom zabiť
      ho.  Bol  zmätený  a  vystrašený. Nebola to náhoda. Takéto náhody sa
      nestávajú.  Aká  sila  sa  ho snažila zabiť, nevedel. Ani to nechcel
      vedieť. Stačilo mu, že sa z tade dostal živý.
           Išiel dlho. Príliš dlho, no nechcel zastavovať, kým ešte vládal
      ísť  a tma nebola úplne nepreniknuteľná pre jeho oči. Teraz už ďalej
      nevládal.  Nevidel  ani  na  dva  kroky  pred  seba.  Stále  o niečo
      zakopával a bol na konci svojich síl. Začal si hľadať miesto, kde by
      mohol prespať. Miesto, kde by sa mohol skryť pred škretmi aj lesom.
           Našiel  strom,  ktorého kmeň bol asi meter nad zemou rozvetvený
      na päť konárov, ktoré sa vynuli okolo seba. Bol to veľmi chabý úkryt
      pred  mágiou i škretmi, ovšem i keby tam bol dáky lepší a keby Tynel
      mal  toľko  šťastia,  že  by ho našiel, nebol by veľkou zárukou voči
      presile  škretov,  či  obyčajnými ľuďmi, nikdy nepochopenou a mocnou
      mágiou.
           Pokúsil sa ľahnúť si tak, aby ho konáre netlačili, no ten strom
      nevyrástol, aby na ňom ľudia spali. Jeho mocné konáre neboli hladké.
      Bolo  na  nich  nespočet  malých  výbežkov,  ktoré Tynela tlačili do
      chrbta.  Asi  by  v  noci  ani  oko  nezažmúril,  keby nebol na smrť
      unavený.  Jeho  vyčerpanie dosiahlo mdloby. Sily mu stačili práve na
      udržanie sa na strome.
           Prebudil  sa  až  na  obed. Spal by aj dlhšie, keby mu nezačalo
      neúprosné  slnko,  prenikajúce cez konáre stromov, svietiť do tváre.
      Zliezol  zo stromu a vrátil sa na cestu. Nepáčilo sa mu to. Mohol by
      prísahať,  že  včera,  keď išiel po ceste, viedla stále zo západu na
      východ. Teraz však viedla na sever. Bol si tým istý. Vždy vedel, kam
      kráča. Naučil sa to od svojho otca, keď bol ešte mladý.
           Jeho  myšlienky  sa  zamerali  na cestu. Bolo dosť čudné, že tu
      vôbec  je.  Vyšliapaná  cesta stredom nepriateľského lesa, to nie je
      normálne. Akoby tadeto niekto pravidelne chodil, bez odbočiek, stále
      rovno. A teraz sa navyše cez noc úplne zmenila. Pripisoval to mágii,
      ktorá  zmenila  zelený  les na zástup zuholnatelých kmeňov. Od tejto
      chvíle bol oveľa ostražitejší. Bude pokračovať po ceste, ale musí si
      dávať  väčší  pozor na smer, kam vedie. Mohol sa síce mýliť, veď bol
      úplne  vyčerpaný,  ale  nebola to len zmena cesty, ktorá mu naháňala
      strach. Celý les bol nebezpečný a tajúplný.
           Vykročil  vpred.  Išiel  najrýchlejšie,  ako  mu  jeho zranenia
      dovoľovali.  Na  oboch  stranách cesty boli stále stromy. Išiel celý
      deň  a stále videl len cestu pred sebou a stromy vedľa seba. Na zemi
      bola  stále  rovnaká  hustá tráva. Nech premýšlal ako chcel, nemohol
      príjsť na to, prečo je tráva zelená, keď všetko na okolí je čierne a
      zuholnatelé.
           Od rána sa snažil myslieť na pekné veci. Spomínal si na detstvo
      v  Eskii,  na  svoju  rodinu  a  všetkých priateľov, ktorí zostali v
      Springone.  Tieto  spomienky mu dávali silu pokračovať v ceste. Celé
      telo  ho  bolelo,  no nezastavoval. Nie len zo strachu pred škretmi.
      Keď  si  spomínal  na  všetkých  ľudí  z  Eskie, Springonu a okolia,
      ktorých  poznal,  a  ktorých  jedinou  nádejou  na život v krajine s
      kráľom,  ktorý  nie  je  tyran ako Argon je on, uvedomoval si ako je
      jeho  poslanie  dôležité. A Pabes, tá Pabes, ktorej krásne vlasy tak
      rád  pozoroval,  nesmie  žiť  v  krajine  bez spravodlivosti, kde sa
      všetci  boja  vojakov  a  kde  je  každý  deň  pochmúrny. Najviac zo
      všetkého ho poháňala jeho láska k Pabes.
           Okolo  poludnia si však spomenul aj na Xerola a Walda. Tentoraz
      ho  spomienky  na  mŕtvych  priateľov  nezlomili,  iba  ho ešte viac
      utvrdili v jeho presvedčení, že musí pokračovať. Ich smrť nesmie byť
      zbytočná!
           Pohĺbený  vo  svojich  myšlienkach putoval celý deň. Bez jedla,
      bez  vody, so strachom a dôležitým poslaním. Tentoraz už nekráčal až
      do úplného vysilenia. Keď sa zotmelo našiel si úkryt neďaleko cesty,
      kde prespal. Strach zo škretov pomaly opadal.
           V  spánku  ho  našiel  krásny sen. Stretal sa v ňom so všetkými
      priateľmi,  na  ktorých  myslel.  Rozprával  sa  so  svojim učiteľom
      Shermanom, s matkou a otcom i so svojím bratom Jakubom. Vyznal v ňom
      lásku  Pabes  a  spolu  s  priateľmi  znovu prežíval dobrodružstvá z
      detstva. Snívalo sa mu o drakovi, ktorého porazil ešte v spoločnosti
      Xerola  i  o  jeho  prvom  stretnutí s Waldom v Kolomských chodbách.
      Znovu  videl,  ako sa naňho Waldo nedôverčivo pozerá a ako pred jeho
      hlavou  drží sekeru. Opäť rýchlo vysvetluje, že sú na ceste v dobrom
      duchu  a  nie  sú  nepriatelia.  Videl, ako Waldo uveril a ako spolu
      prežili  mnoho  dobrodružstiev a zábavy až po tú noc v lese... Zrazu
      sa  prebudil.  Znovu  ho  premohla  beznádej a zúfalstvo. Putoval už
      tretí  deň  a jediné, čo sa v jeho okolí menilo bola cesta, ktorá aj
      toto  ráno vyzerala inak. Nepáčilo sa mu to a najradšej by bol, keby
      sa  konečne  z  tohto  hrozného  sna  prebudil,  lenže  ten sen bola
      skutočnosť.
           Najradšej  by  sa  pustil krížom cez les. Neveril už ani ceste,
      vedel  však,  že  je  lepšie  ísť  po zakliatej ceste, ako zakliatym
      lesom.  Trvalo hodnú chvíľu kým sa premohol a pokračoval ďalej. Jeho
      nohy  boli  ťažké  a  každú chvíľu zakopával o vyčnievajúce korene a
      kamene.
           Takto  pomaly  prešiel  asi míľu, keď úplne vysílený od hladu a
      smädu  padol  na  zem.  Ako  tam  tak  v mdlobách ležal, zrazu začul
      zurčenie  vody.  Nechcelo  sa  mu  to  veriť a najskôr to pripisoval
      vysíleniu.  No  nebol  to  sen. Tynel sa pomaly pozviechal zo zeme a
      vydal sa smerom odkiaľ počul krásny zvuk tečúcej vody.
           Pár metrov od cesty našiel uprostred lesa malý potôčik. Opatrne
      sa  k  nemu sklonil, nabral do dlaní vodu a priložil si ich k ústam.
      Jeho  vyschnuté pery sa dotkly krištáľovej vody. Znovu sa mu vrátila
      sila  a  vôňa. Keď sa poriadne napil, umyl si tvár a ruky. Nabral si
      tiež  vody  do  mecha,  ktorý  bol  už  viac  ako deň úplne prázdny.
      Nevedel,  či  sa  na svojej ceste ešte niekedy stretne s potôčikom a
      tak si vážil každej kvapky, ktorú mohol vypiť.
           Ako  tak v tichosti stál nad životodarným prúdom potoka zbadal,
      že  sa  vo  vode  niečo pohlo. Zameral pohľad smerom k tomu pohybu a
      skoro vykríkol od radosti. Ryby!
           V  potoku  plávali  ryby.  Jeho  radosť a prekvapenie boli o to
      väčšie,  že  celé  tri  dni svojej cesty nezbadal ani nezačul žiadne
      živé zviera.
           Teraz  však  nemal  čas premýšlať. Hlad bol silnejší ako hocaké
      myšlienky.  Z  košele  vytiahol  šnúrku,  čo  mal okolo krku, jedným
      koncom  ju  priviazal  ku  svojej palici a na druhý priviazal krátky
      drôt  zdobiaci mech s vodou. Takúto narýchlo urobenú udicu chytil do
      rúk a čakal na prvý úlovok.
           Ten  na  seba nenechal dlho čakať. Aj keď nemal žiadnu návnadu,
      ryby  sa od hladu vrhali na každý záblesk vo vode. O chvíľu mal dosť
      rýb,  aby  sa  najedol  viac  než dosýta. Rýchlo odriekal zaklínadlo
      ŽIARA  a  koncom palice opiekol svoj obed. Nebolo to dobré jedlo. Aj
      tá  najhoršia kuchárka v celom kráľovstve robila jedlá, ktoré boli v
      porovnaní  s týmto hostinou, ale pre vyhladovaného Tynela to bolo to
      najlepšie jedlo, aké kedy jedol.
           Teraz  mal  konečne  dosť síl, aby sa aspoň trochu vyliečil. Po
      chvíli  sústredenia odriekal DRAČIU KRV a vyliečil si zopár zranení.
      Znovu  mohol  pokračovať  v  putovaní, no nevrátil sa hneď na cestu.
      Rozhodol sa, že si tú pokojnú chvíľu vychutná. Zostal na mieste ešte
      pol  druha  hodiny  a  potom sa v lepšej nálade a plný síl sa vrátil
      späť na cestu.
           Spočiatku  sa mu kráčalo dobre, ale ako sa deň chýlil ku koncu,
      začal  znovu  cítiť  únavu  a bolesť zo zranení. Nemal dosť síl, aby
      znovu  použil DRAČIU KRV, keď chcel ešte ďalej pokračovať v ceste, a
      tak radšej kráčal premáhajúc bolesť a vyčerpanie.
           Všetko  naokolí  bolo zase také ako predtým. Žiadne živé tvory,
      len  hustá zelená tráva a obhoreté kmene stromov. Cesta sa klukatila
      a stále nemala žiadne odbočky.
           Prechádzal  okolo veľkých stromov, keď zrazu zbadal vedľa cesty
      na  zemi  pohyb.  Spozornel  a  čakal  čo  sa  bude  diať. Zatiaľ sa
      neodvažoval  ísť  bližšie.  Nič sa však nedialo. Ešte chvíľu tam len
      stál  a  čakal,  či  sa niečo nestane. Pomaly sa priblížil k miestu,
      ktoré  pozoroval.  Ako  sa  približoval videl, že v tráve je čerstvo
      vyrytá  diera.  Prišiel až na vzdialenosť dvoch krokov od diery, keď
      sa  v  nej niečo pohlo. Bol to certh. Tynel sa nestihol ani spamätať
      a  už  sa  pred  ním  objavovali ďalšie diery. Zo všetkých vyliezali
      certhi. Spravil pár krokov späť a zastal pripravený na súboj.
           Ani nemusel premýšlať, či by mu certhi nemohli pomôcť dostať sa
      preč  z  lesa.  Certhi nikdy nepomáhali ľuďom ani elfom. Nevedeli sa
      zmieriť s tým, že už nie sú pánmi zeme a musia žiť v podzemí.
           Boli  malí  a  špinaví.  Prskali  jed,  ktorý  je ich jedinou a
      najlepšou  zbraňou.  Jediná  kvapka  dokáže zabiť veľkú kravu. Nemal
      dosť  síl,  aby  ich zabil kúzlami a tak musel použiť lesť a dôvtip.
      Tynel  začal  premýšlať,  čo  by  mohol urobiť. Certhi žijú v zemi a
      svetlo im je nepríjemné. Áno, musí ich oslepiť.
           Odriekal  ŽIARU  a osvetleným koncom palice rýchlo prešiel pred
      očami  certhom,  ktorí sa približovali k nemu. Tí začali ešte väčšmi
      prskať,  chytali  sa  za  tvár  a skrúcali sa na zemi. V tom momente
      začal  Tynel  druhým koncom palice rozdávať rany bezbranným certhom.
      Triafal  ich  do hlavy, do brucha a všade kam sa mu podarilo, až kým
      nezostali všetci nehybne ležať na zemi.
           Párkrát  sa ešte zahnal, aby mal istotu, že sú mŕtvi a potom sa
      rozbehol  ďalej  za  svojím  cielom.  Bežal len chvíľu, ale stále sa
      obhliadal  v strachu, že ho certhi prenasledujú, no tí všetci ležali
      mŕtvi na ceste.
           Prvýkrát  za  svoju smutnú cestu pozrel Tynel smerom k hviezdam
      bez  toho,  aby išiel spať. Obloha bola tmavomodrá, skoro až čierna.
      Mesiac svietil v splne a svietilo nespočítateľné množstvo hviezd.
           Tynel  ešte  chvíľu  pokračoval  v  ceste,  no  potom  si ľahol
      neďaleko  cesty  na  trávu. Nenašiel žiaden lepší úkryt a tiež chcel
      vedieť,  či  sa  znova  v  noci  zmení  smer  cesty. Ako tak ležal a
      premýšlal  napadlo  ho,  čo  asi robia jeho blízki. Nevedel, či sú v
      poriadku, či Argon už dal zavrieť niektorého z jeho priateľov, alebo
      či  sa  im  snáď  podarilo  ujsť.  Zaspal v nekonečných otázkach bez
      odpovedí.

           Zrazu ho zobudil hluk. Chytil palicu a snažil sa zachytiť pôvod
      ostrých  zvukov, ktoré sa tak prenikavo niesli nočným lesom. Bolo to
      však  zbytočné,  vedel komu patria. Škreti! Ich hlučné kroky spoznal
      hneď.  Nemohol  však  zistiť,  z ktorej strany sa blížia. Zrazu bola
      akustika  v lese úplne iná, ako bol zvyknutý. Znelo to akoby išli zo
      všetkých  strán,  dokonca  aj z vnútra zeme a z hora. Čakal. Nevedel
      koľko  ich  je,  z  kade  idú, dokonca nevedel ani či sa má báť viac
      presily škretov alebo ďalšej cesty lesom bez konca.
           Zrazu  ucítil  veľkú  chladnú  ruku na svojom krku. Bol pri ňom
      prvý  škret.  Očividne  preňho  nechcel  rýchlu smrť. Chcel sa s ním
      najprv pohrať, ako to škreti so svojimi obeťami robia.
           Rýchlym  myknutím  sa  Tynel  vytrhol  z  jeho  zovretia a ešte
      rýchlejším  pohybom  mu vrazil koniec palice do tepny na krku. Škret
      padol  na  zem  mŕtvy. Tento trik bola jedna z prvých vecí, ktoré ho
      naučil Sherman ešte predtým, než ho učil prvé jednoduché kúzla.
           V  tom  momente však už bol zo všetkých strán obkľúčený ďalšími
      škretmi, ktorí neboli vôbec prekvapení, či ohromení nečakaným koncom
      svojho  druha.  Tynel  vedel,  čo bude nasledovaľ. Neunikne, ale bez
      boja sa tiež nevzdá!
           Spomenul  si na všetko, čo ešte v živote chcel urobiť. Pabes sa
      nikdy  nedozvie, ako strašne ju miluje. Už sa nebude nikdy viac hrať
      s  jej  nádhernými  dlhými  vlasmi. Kráľ Korton nebude včas vedieť o
      podvode  Argona.  Možno  Argonové  vojská vo vojne porazia Kortona a
      celý  Belon  padne  do jeho rúk. Jeho rodina a priatelia budú musieť
      žiť  podľa príkazov hnusného zradcu Argona. Nemohol sa s tým zmieriť
      i  keď už nemohol nič zmeniť. To všetko by sa nestalo keby on a jeho
      priatelia  nezlyhali!  V  takej  beznádeji  začal  odriekavať  kúzlo
      POSLEDNÉ. Vedel čo s ním spraví. Zabije všetkých škretov a tiež toho
      mága,  čo  stojí  v  úzadí za nimi. Vedel aj, že ho to kúzlo zabije.
      Nemal  čo  stratiť. POSLEDNÉ existuje pre beznádejné situácie ako je
      táto.
           Škreti  sa  zatiaľ  medzi  sebou dohadovali, kto z nich ho bude
      môcť  zabiť. Rozhovor sprevádzali rôzne hrôzostrašné gestá a výkriky
      plné  zla a hrôzy. Nakoniec sa nedohodli a všetci vykročili smerom k
      Tynelovi.
           Tynel  bol  práve  pri  konci  kúzla,  keď znovu ucítil ruku na
      svojom  hrdle.  Tentoraz však nebola sama. Traja škreti ho chytili a
      zdvihli  do  výšky.  Boli pripravení zlomiť mu v nasledujúcej chvíli
      väzy.  Potlačil bolesť a dokončoval kúzlo. Ucítil tlak, ktorý mu mal
      byť  osudný  práve  v  momente,  keď  mu  k  ukončeniu kúzla chýbalo
      posledné  slovo.  S  bolestným  výkrikom  smrti  nahlas  vykríkol aj
      posledné slovo kúzla "Lestelon".
           Nikdy  sa  nikto  nedozvedel  o jeho hrdinských činoch. Ľudia v
      Belone  si  nikdy nespievali o Tynelovi a jeho priateľoch Xerolovi a
      trpaslíkovi Waldovi, ktorí položili svoje životy za ich kráľovstvo.
           Jedine  ja  o  tom  viem,  pretože som to videl. Videl som vždy
      všetko,  vidím  aj  teraz a uvidím vždy. Som všetko, som svetlo, som
      viera,  som  myšlienky  všetkých  ľudí na svete. Neklaľajú sa mi, no
      vedia o mne...

                                             Radovan Grežo a.k.a. Dwin


            výheň